Sršeň vrahom?

Zľava!
Hodnotenie 5.00 z 5 na základe 1 zákazníckej recenzie
(1 recenzia zákazníka)

8,90  5,90 


Back Cover

Všetci máme nejaké svoje tajomstvá: starostlivo ich ukrývame alebo zametáme pod rohožku pri vchodových dverách. Aj na dedinách je to tak. Len tam je tajomstvo o niečo viac strážené, keďže všetci sa navzájom poznajú a klebety, rovnako ako tetky, ktoré ich roznášajú, sú večné. Niekedy však aj tie najzastrčenejšie kúty, kde šírenie osvety funguje starým dobrým spôsobom „vieš, Jožka povedala, že…“, navštívi smrť a tajomstvo sa prevalí.
Čo ak spletitá sieť tajomstiev je taká veľká a ťažká, že pretrhnutie jedného vlákna spustí reťazovú reakciu, a oslobodená pravda vypláva na povrch? Peter Belák, dedinský poštár, vyšetruje prípad, najdôležitejším svedkom ktorého je mŕtvy sršeň. Jeho svedectvo je však kľúčové. V priebehu vyšetrovania sa dopátra nielen toho, akým spôsobom vrah dokázal na obeť poštvať roj sršňov, ale zistí veľa vecí o sebe, svojej rodine a dedinčanoch. Nakoniec príde na to, že niektoré pravdy by radšej mali byť navždy zamlčané.

Na sklade

Kategórie: Značky: ,

Description

– Tak čo tu ešte robíš? – žmurkla na neho poštárka Majka.

– Hm?

– Veď utekaj. V sade u Machovcov sú teraz policajti, mohol by si sa popýtať, čo a ako…

– Nemôžem predsa odísť, – povedal. – Som v práci.

– Detail, – odvetila Majka.

Narovnala si chrbát a išla ku dverám.

– Ja ti to u starého vybavím.

Keď sa za ňou zatvorili dvere, Peter si začal nervózne šúchať bradu a potom si zbalil tašku. Čo ak by to Majka predsa len vybavila? Sám sa čudoval, kde berie takú istotu, že tento prípad nie je naozaj len náhoda a že Martina napokon nedobodali sršne. Pripomínal si, že teraz je z neho poštár, nie detektív. Avšak želanie ísť sa pozrieť na miesto činu bolo silnejšie než akékoľvek rozumné dôvody, prečo tam nemá chodiť.

Počul štrngotať kľúčik v zámke. Dvere sa otvorili a Majka s víťazoslávnym úsmevom vplávala dnu:

– Môžeš ísť, – povedala. – Len pod jednou podmienkou.

– Akou?

– Že mi povieš všetko, čo sa tam dozvieš.

Zoširoka sa na ňu usmial:

– Sľubujem, Majka. Máš to u mňa.

– Ja viem, – odvetila. – No tak utekaj, nech neprídeš neskoro!

– Maj sa, – zakýval jej na rozlúčku a zabuchol za sebou dvere.

Dom Machovcov sa nachádzal neďaleko lesa pri starom miestnom cintoríne, kam sa Peter dostal na poštárskom bicykli za päť minút. Nový cintorín bol na opačnom konci dediny. Poznal to tu veľmi dobre, pretože ešte ako malý chlapec sa sem chodil s chalanmi hrávať na špiónov a policajtov. V ich partii bol vtedy teraz už nebohý Martin Hánek…

Bol to starý cintorín, kde sa nepochovávalo od prvej svetovej vojny, celý zarastený stromami a udržiavaný len potiaľ, pokiaľ to bolo nevyhnutne nutné. Vraj tam aj strašilo. Peter si pamätal starú historku o tom, ako sa raz v dedine stratil jeden dvanásťročný chlapec. S kamarátmi oslavovali koniec školského roku a on sa im stratil. Všetci, ktorí mohli, ho hľadali kde sa dalo, celú noc.

Našli ho práve na starom cintoríne. Ležal pod jedným zo stromov a celý sa triasol. Nikdy viac o tej záležitosti neprehovoril a nikomu nepovedal, čo sa vlastne stalo. Odvtedy prešlo veľa rokov a toho, teraz už staršieho pána, Peter poznal. Býval celkom sám neďaleko požiarnej zvonici a slovo „čudný“ bolo dosť slabé, než aby mohlo byť použité v súvislosti s ním.

Rodina Machovcov bývala zhruba tridsať metrov od ohrady cintorína, vo veľkom dvojposchodovom dome, ktorý bol prestavaný. Druhé poschodie na ňom vyrástlo relatívne nedávno, pred desiatimi rokmi a nadstavoval ho jediný syn, Štefan.

Keď sa Peter približoval, už zďaleka zbadal dve policajné autá a sanitku. Dvaja policajti stáli vonku na ceste a dvere sanitky boli otvorené dokorán. Peter zaparkoval služobný bicykel hneď pri plote a išiel k bývalým kolegom.

Poznali sa. Niekoľkokrát bol u nich na inšpekcii, keď ešte pracoval v Bratislave. Navyše, jeden z policajtov, približne v jeho veku, bol z vedľajšej dediny. Poznal ho sa z čias, keď ešte spolu chodili na zábavy.

– Zdravím, chalani! Už viete niečo viac? – spýtal sa bez okolkov.

– No vitaj! – povedal jeden z nich a podávali si ruky. – Podľa toho, čo všetko vieš.

– No… Povráva sa, že Martina doštípali sršne. Je to pravda?

– Áno, vyzerá to tak. Celý je opuchnutý… Nie je na neho pekný pohľad, to ti poviem…

– A čo sršne?

– Čo s nimi? – nechápal policajt.

– Našli ste ich? Bolo tam hniezdo?

– No, ja si myslím, že hniezdo zatiaľ nik ani nehľadal. Veď je to jasný prípad, nie?

– Asi áno, – pokrčil ramenami Peter, keďže pochopil, že tu sa k informáciám nedostane. – Idem sa pozrieť, dobre, chalani?

– Veď jasné, choď! – usmial sa ten starší. – Nedá ti to, čo? – mal v očiach pochopenie a možno Petra aj tak trochu ľutoval.

Sad Machovcov rozdeľoval dva pozemky: ich a Hánekovcov, a bol priestorom medzi domami. Rástli tam prevažne slivky a durandzie. Ujo Macho mal z nich odjakživa dobrú pálenku. Našli by sa tam aj hrušky a čerešne, dokonca niekoľko marhuľových stromov, ale dominantou všetkého bol obrovský rozkonárený orech. Stál tu celú večnosť a bol taký veľký už za čias Štefanovho pradeda.

Peter si ten strom pamätal. Chodievali s Martinom, Štefanom a ďalšími chalanmi na čerstvé orechy. Tetka Machová bola zlatá osôbka, ktorá sa nikdy nehnevala, keď tie orechy oberali. Boli naozaj veľké a neskutočne dobré, keď sa z čerstvých ošúpala horká šupka. V orechu bývalo duplo, ktoré ujo Macho zatĺkol s doskami, aby si tam osy nerobili hniezdo.

Pomaly sa približoval k miestu, kde stál hlúčik ľudí. Na jeho prekvapenie sa nachádzali práve pod spomínaným orechom. Štyria policajti, traja doktori zo záchranky a teta Machová. Keď prichádzal, všetci sa k nemu otočili a pozerali na neho.

– Peťo, – vydala sa k nemu teta Machová hneď ako ho spoznala. –  Aj teba zavolali? Pozri, čo sa stalo.

Ukázala rukou za strom a on uvidel na zemi telo svojho kamaráta z detstva, Martina Háneka. Keby nevedel, že je to on, nikdy by ho nebol spoznal sám. Jeho tvár vyzerala strašne: neprirodzene opuchnutá a modrá. Za svoju policajnú kariéru videl dosť podobných vecí a veľa znetvorených tvarí, lenže toto bolo niečo úplne iné. Bol to jeho kamarát. Bolo to zlé… Policajti sa však viditeľne potešili, keď ho zbadali. Pre nich bol ešte vždy autorita.

– Môžem sa pozrieť? – spýtal sa.

– Samozrejme, pán Belák, – povedal policajt a podišiel k nemu.

Podali si ruky, ten istý rituál si zopakoval s ďalšími tromi, ktorí tam stáli, a rozhliadol sa po okolí.

– Nič podozrivé? – spýtal sa. – Nejaké stopy?

– Nič, – odvetil jeden z nich. – Všade je tráva, ale aj tak sme to tu prehľadali. – Je tu len to telo.

Peter v sebe potlačil všetko osobné a pokúsil sa pozrieť na telo kamaráta ako profesionál. Išlo to ťažko, odosobniť sa, veď sa poznali od mala.

– Tie svine ho dobodali po celom tele, – vysvetľoval policajt. – Bolo ich hádam sto.

Peter pochopil, že hovorí o sršňoch.

– Ako viete, že to boli sršne? Čo tak osy? – spýtal sa, keď skončil s obhliadkou.

– Našli sme toto, – vysvetľoval ten istý policajt a ukázal mu igelitové vrecúško na dôkazy.

Bol v ňom jeden, doslova obrovský, mŕtvy sršeň. Peter nikdy nemal rád hmyz a taký veľký, asi ako jeho palec, už vôbec nie.

– To vy ste ho?.. – nedokončil vetu.

– Nie, našli sme ho pri tele.

– Naozaj? Čudné, – povedal. – Prečo by mal byť mŕtvy? A táto voda je odkiaľ? – všimol si na Martinovej košeli veľký mokrý fľak, hneď pod krkom.

– Netuším, veľmi sme si ho nevšímali… Možno záchranári…

– Naše to nie je – nič tekuté sme pri oživovaní a neskôr pri obhliadke nepoužili, – prehovoril jeden zo záchranárov, keď počul jeho odpoveď.

Peter sa automaticky pozrel hore, ako keby čakal, že uvidí niečo, odkiaľ by mohla kvapkať voda. Nič však nezbadal.

– Ten fľak nejako čudne vonia. Ako parfum, – dodal záchranár. – Podľa mňa to nie je voda.

– Parfum?

– Možno sa tesne predtým holil a niečím sa polial, – pokrčil plecami.

– Takže je to naozaj anafylaktický šok? – spýtal sa Peter toho istého doktora.

– Ja si myslím, že áno, – odvetil ten. – Keby sme sa k nemu dostali včas… Ale ležal tu mŕtvy, keď sme prišli. Zrejme mu nepomohla ani injekcia, ktorú si pichol.

– Injekcia?

– Mal ju pri sebe. Ako alergik ju asi nosil všade. A keď ho sršne napadli, sám si ju pichol do stehna. Škoda, že mu to nepomohlo…

Jeden z policajtov ukázal Petrovi ďalšie igelitové vrecúško s jednorazovou adrenalínovou striekačkou.

– Kto ho našiel?

– To ja som ho našla, Peťko, – rozplakala sa tetka Machová. – Z okna som videla, že niekto leží pod orechom. Ale keď som sem prišla, všade boli tie potvory a on už nedýchal. Vôbec sa nehýbal. Keby som ho tak bola zbadala skôr… Hneď som utekala volať záchranku. Mohol ešte žiť, náš Martinko… Panebože, veď som vravela mužovi, nech tie potvory vypáli alebo niečím postrieka! Ani broskyne zavárať sa mi na dvore nedá, hneď sú pri mne! Bežala som k nemu, že ich odoženiem. Ale kdeže… Aj ma jeden pichol. Sem, – ukázala si na stehno, – necítim si nohu. Ešte šťastie, že nie som alergická.

– Nesmiete sa obviňovať, teta, – povedal Peter a pohladil ju po ruke. – Muselo to mať veľmi rýchly priebeh. Hovorili ste, že ich bolo pri ňom veľa?

– Veľmi veľa!

– Jemu to zrejme stačilo, – povedal záchranár. – Niektorým by stačilo aj jedno pichnutie. Už som sa stretol s takými prípadmi. Väčšinou to však bývajú osy alebo včely.

– Prečo?

– Čo ja viem…, – zamyslel sa. – Možno preto, že sršni nie sú agresívni a nedajú sa tak rýchlo vyprovokovať ako včely alebo osy. Len keď chránia hniezdo, či potravu.

– Naozaj? – spýtal sa Peter.

– Môj dedko je včelár, – vysvetľoval záchranár, – čo-to sa na mňa nalepilo. Asi je tu niekde hniezdo a on mal tú smolu, že ich niečím rozdráždil.

– Veď vravím, že tu majú hniezdo! V našej starej hruške, – povedala teta.

– No ale otázka je, čo tu robil?

– Ja neviem, Peťo, – odvetila mu Machová. – Je tu bránka. Mohol prísť, kedykoľvek chcel. Ale naozaj netuším, čo by tu mohol robiť.

Stála tam pri orechu, jednu ruku mala pritisnutú k hlave, ako keby sa ešte stále čudovala, čo sa vlastne stalo, v očiach slzy…

– Ako to len vysvetlím Marienke, – znova sa rozplakala. – A Paľkovi, čo mu len poviem?

Teta Mariena a ujo Pavol boli Martinovi rodičia.

– Kde sú? – spýtal sa Peter.

– Išli do Chocholnej na vodu, – prezradila tetka Machová. – Každú chvíľu by sa mali vrátiť.

Toto bolo zlé. Rodičia zatiaľ netušili čo sa stalo s ich jediným synom.

– A Hanka? Tá už vie? – spýtal sa a v duchu si pomyslel, že aj to je veľmi málo pravdepodobne.

– Je preč, – povedala teta. – Minulý týždeň išla aj s deťmi do Chorvátska.

– Aha, – odvetil Peter.

Ktovie, ako dlho bude niekomu trvať, kým sa rodičom a Martinovej manželke donesie, čo sa stalo. Jemu bolo z toho celkom nanič a svojim spôsobom bol naozaj rád, že toto nie je jeho prípad a on nikomu nemusí nič oznamovať. Hlavne nie rodine zosnulého. Teraz už príde obvyklá rutina: odvezú telo, oznámia udalosť rodine a možno im položia niekoľko otázok. Štandardný postup…

 

Parametre

Váha 0.22 kg
Rozmery 120 x 180 cm
Väzba

Počet strán

Rozmer

Jazyk

ISBN

Rok vydania

Autor

Vita Jamborová

Publisher

BESTSELER

Recenzie

1 hodnotenie knihy Sršeň vrahom?

  1. Hodnotenie 5 z 5

    admin

Pridajte hodnotenie

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.