Hanino tajomstvo

Zľava!

7,50 10,50 


Back Cover

Alica spoznáva to písmo, jeho sklon, tie výrazné slučky. Niet pochýb, že listy písala jej stará mama. Ale prečo? Prečo jej celé tie roky nič nepovedala? Nikdy nerozprávala o svojom živote slúžky v dome nemeckého generála. O zakázanej láske. O úteku z Nemecka. Hana zriedka hovorila o 2. svetovej vojne. Keď sa konečne rozhodla zveriť svojej vnučke, Alica pri nej nebola. Starká jej zanechala truhlicu plnú spomienok, kôpku listov, v ktorých postupne odhaľuje svoje tajomstvo. Minulosť, ktorá Alicou poriadne otrasie.
Alica sa po desiatich rokoch vracia do rodnej obce, odkiaľ po smrti svojho jediného syna zbabelo utiekla. Stretáva bývalého manžela, s ktorým ju viažu nielen smutné spomienky, ale aj čaro prvej lásky. Jej pôvodný plán predať Hanin starý dom a vrátiť sa späť do Bratislavy sa rúca v základoch.
Musí si poradiť nielen s rodiacimi sa citmi k Matúšovi, ale aj s novými poznatkami o svojom pôvode. Pustí si lásku opäť do srdca? Odpustí sama sebe a uverí, že i ona má nárok na druhú šancu? Unesie pravdu o Haninej minulosti a dokáže si usporiadať život? Aké je Hanino tajomstvo?

Pre bezplatnú ukážku z knihy naroluj nižšie..

 

Vymazať
Katalógové číslo: - Kategórie: Značiek: , , , ,

Description

Ukážka z knihy

HANA

Bolo to krásne. Trávili sme spolu veľa času. Bolo to vzrušujúce a nebezpečné. Riskovali sme, že našu lásku odhalia. Nevedeli sme však s tým prestať. Ťahalo nás to k sebe. Boli sme ako dva holuby, ktoré nedokážu byť od seba. Len si to predstav, moje dieťa, naša láska bola mocná, jakbyśmy byli stworzeni dla siebie. O to ťažšie to bolo, keď musel Ludwig odísť…

Večer pred jeho odchodom sme boli spolu. Kvôli mne odmietol partiu mládencov. Vyhovoril sa na bolesť v rane – hoci rana už bola pekne zahojená. Vraj sa v ňom prebúdza túžba pomstiť sa, nahovoril družine, že sa už nevie dočkať, kedy tú bolesť niekomu vráti. Uverili mu. Zhltli mu to do posledného slova. Skupine bojachtivých mladých mužov stačila predstava, ako na čele s poručíkom kántria tú podradnú háveď a sami ho odprevadili do izby, aby si oddýchol a načerpal silu. Nikomu nebol podozrivý jeho včasný odchod do postele.
„Vráť sa mi,“ šepla som do jeho hrude po vášnivom milovaní. Spojenie s Ludwigom bolo čoraz krajšie a vzrušujúcejšie. Učil ma nové veci, vyskúšali sme rôzne polohy, zakaždým to bolo lepšie a lepšie. Dokázal ma veľmi rýchlo dostať k vyvrcholeniu, k tomu … výbuchu v mojom tele. Po našom prvom milovaní, keď ma zmohla prekvapujúca bolesť, som sex vnímala len ako potešenie pre muža. Dnes však už viem, že spojenie dvoch tiel je o dotykoch, láskaní, o vzájomnom potešení. Ludwig mi dáva toľko lásky, že niekedy mám pocit, že ju všetku nedokážem uniesť.
Je to však láska, čo je medzi nami? Nikdy mi nepovedal, že ma miluje. Vyhýba sa rozhovorom na túto tému. Nepýtam sa ho na to. Nechcem si ho pohnevať. Žena je poctená, keď o ňu muž prejaví záujem. Slová nie sú dôležité. Podstatné sú činy. Ja si vystačím s Ludwigovými neverbálnymi prejavmi lásky. Za jeho náklonnosť ku mne hovoria jeho pohľad, dotyky, a predovšetkým to, že so mnou zdieľa spoločnú posteľ.
„Vieš, že ti to nemôžem sľúbiť,“ povedal. Boli to kruté, no pravdivé slová. Rýchlo som zažmurkala, keď mi do očí vošli slzy. Musím byť silná kvôli nemu. Ležali sme nahí v posteli. Máme posledné hodiny. Hodinu po polnoci príde po Ludwiga odvoz.
„Ako dlho ťa neuvidím?“ neodpustila som si otázku.
Nervózne sa pomrvil. „Hana, už sme predsa hovorili na túto tému. Počítaj s tým, že budem preč dlho. Ideme ďaleko…“
„Kam?“ vyhŕkla som neuvážene. „Povedz mi to!“ naliehala som.
Ludwigovi došla trpezlivosť. Vytiahol si ruku spod mojej hlavy a posadil sa. Zo stolíka si vzal cigaru a zapálil si. Rada ho sledujem, keď fajčí. Vyzerá pri tom tak dôstojne, prižmúrené oči svedčia o hlbokých myšlienkach. Teraz mi však ten dym prekážal, smrdel mi oveľa viac ako inokedy.
„Vieš, že ti to nemôžem povedať,“ napomenul ma, pričom sa na mňa ani nepozrel. „Prestaň sa stále vypytovať!“
Vnímala som jeho zlosť. Nechcela som, aby sa na mňa hneval. Nesmie odísť s pocitom, že som mu iba na obtiaž.
Prešla som mu dlaňou po nahom svalnatom chrbte. Objala som ho okolo pása a líce som si oprela o jeho rameno.
„Prepáč, som hlúpa,“ ospravedlnila som sa.
„Si naozaj hlúpa, keď to nevieš pochopiť,“ vrátil mi necitlivo.
Dotkli sa ma jeho slová, no vedela som, že má pravdu. Naozaj sa správam hlúpo. Ludwig je poručík, oddaný svojej vlasti a Führerovej myšlienke. A hoci sa v názoroch na život a rozdelenie sveta rozchádzame, rešpektujem jeho potrebu zodpovedne sa zhostiť úlohy, ktorá mu bola pridelená v okamihu, keď sa narodil do rodiny nemeckého dôstojníka.
„Odíď, potrebujem sa trochu vyspať,“ zavelil hlasom, ktorý neprijímal žiadne protesty.
Bolelo ma srdce pre to, ako nakoniec dopadla naša rozlúčka. Poslušne som sa však zdvihla, vyliezla z postele, narýchlo som sa obliekla a ponáhľala som sa do svojej kutice.

Po jeho odchode to bolo pre mňa veľmi ťažké. Dom, v ktorom slúžim už niekoľko rokov, mi zrazu pripadal prázdny, bez života. Hoci sa v ňom nič nezmenilo, až na niekoľko ľudí zo služobníctva, ktorých som zrazu prestala stretávať. Zato tu boli nové tváre, zopár mužov a žien, ktorí sa tak ako my iba snažili prežiť vojnu.
„Počuj, Anežka,“ štuchla som do dievčaťa, ktoré mi pomáhalo so škrobením snehobielych obrusov. V dome madam von Schmiedeberg sa používal drahý, luxusný škrob z dovozu, akoby bolo niečo zlé na škrobe zo zemiakov a múky, ktorý ma naučila vyrábať moja mama. Dýchala som plytko, smrad zo škrobu ma dráždil v nose.
„Kde je Arnošt?“ spýtala som sa jej na starého kováča, ktorého som už dlho nevidela. „Fri už niekoľko dní leží pri dverách do dielne, starý Arnošt nevychádza, nechodí s ňou na prechádzky, ako to máva vo zvyku.“
Fri je stará sučka nemeckého vlčiaka. V skutočnosti sa vola Friede, teda mier, no jej celé meno poznajú iba Arnoštovi dobrí priatelia. Anežka na mňa prekvapene pozrela.
„Arnošt zomrel. Pred piatimi dňami. Dostal zápal pľúc, nezvládol to. Vari to nevieš?“
Nemohla som prezradiť, že o tom nemám ani poňatia. Keď som bola s Ludwigom, čas akoby plynul mimo mňa.
„Jasné, že viem, len som zabudla,“ klamala som. „Zvykla som ho vídať každé ráno. Je to také zvláštne bez neho.“
Anežke to stačilo. Vrátila sa k robote.
Na jazyku som však mala ešte jednu otázku. Musela som ale porozmýšľať, ako sa nenápadne opýtať na Heide a Nilsa, jej syna, aby som v Anežke nevzbudila podozrenie.
„Dnes príde Heide s novou dodávkou sviečok. Mohla by doniesť fľašku toho ich chutného medu, čo povieš?“ zalizla som sa.
Heide a jej manžel mali neďaleko včeliu farmu. So synom prichádzali dva razy do týždňa. Heide zásobovala dom sviečkami, voskom a medom, Nils dostal marku či dve za vyčistenie a vyleštenie topánok. Heide mám veľmi rada. Rada sa s ňou rozprávam. Je to dobrosrdečná žena, ktorá by pre svojich sedem detí aj obetovala život.
„Hana, čo je to s tebou? Žiješ tu, a predsa nevieš o tom, čo sa tu deje,“ povedala Anežka vyčítavo. Chvíľu si ma premeriavala pohľadom. Potom mi trasľavým hlasom prezradila, že Heide a celú jej rodinu deportovali. „Na svojej farme ukrývali Židov. Muža so ženou a malým deckom. Odhalili ich. Židov zabili a rodinu Heidy odvliekli do tábora.“
„Preboha!“ ruka mi vyletela k ústam. Premkla ma taká hrôza, až sa mi z toho zatočila hlava. Do srdca mi vrazila taká bolesť, že som si musela na chvíľu sadnúť. Lakeť som si oprela o stôl a hlavu som zložila do dlane. Úbohá Heide! Úbohé židovské dieťa, ktoré muselo umrieť. Bolo tu chvíľu, a už ho niet! Zrazu ma prepadla taká ľútosť pre všetky obete tejto nezmyselnej vojny, až sa mi na chvíľu zastavilo srdce. Zdvihol sa mi žalúdok.
„Musím na vzduch,“ oznámila som Anežke a utekala som von z práčovne.

V poslednej dobe mi bývalo často zle. Obchádzali ma mdloby, cítila som nevoľnosť, dráždila ma akákoľvek výrazná vôňa či zápach. Už zopár týždňov som vracala každé ráno. Už mi nechutilo ani jesť, keď som vedela, že to ihneď vyvrátim. Také plytvanie jedlom, keď niektorí, tí menej šťastní, nemali čo do úst vložiť!
Tak aj teraz. Ráno som zjedla malý kúsok suchého chleba. Teraz som ho vyvrátila vzadu za kurínom. Isto je na vine to mlieko, ktorého som si napochytre chlipla z krčaha. Teplé, práve nadojené, nie práve najideálnejšie na prázdny žalúdok. Už som si nahovárala čokoľvek, len aby som nepodľahla dotieravým myšlienkam o mojej blížiacej sa smrti. Všetko tomu nasvedčovalo. Som malátna, unavená, večne ospalá, schudla som, nechutí mi jesť, a k tomu to vracanie. Aj vlasy mi začali vypadávať. Rozhodla som sa, že dnes zájdem za bylinkárkou. Určite mi dá niečo, čo mi pomôže aspoň sa udržať na nohách.
„Čo je to s tebou, Hana?“ Takmer som vrazila do Andrzeja Podwilka, ktorý sa mi zrazu objavil v ceste. Vracala som sa od kurína do kuchyne, aby som pomohla s umytím riadu. Dúfala som, že si moju neprítomnosť nevšimol Bernardt, už ma niekoľkokrát napomenul. Nesmiem prísť o toto miesto. Nesmiem stratiť šancu znova uvidieť Ludwiga.
Mimovoľne som sa chytila za srdce.
„Vyľakal som ťa?“ podozrievavo si ma obzeral. Stál predo mnou s vystretým chrbtom, v jednej ruke držal vreckové hodinky, v druhej okuliare. Vari ma kontroluje? Všímala som si ho pozornejšie. Bol ako vždy upravený. Husté čierne vlasy mal navoskované, uhladené do jedného smeru. Hoci fúkal mierny vietor, Andrzejovi sa na hlave nepohol ani vlas. Prepaľoval ma zelenými očami, ktoré napodiv vôbec nepôsobili jedovato. Zachytila som v nich akúsi nehu či ľútosť, teplo, ktoré ma ubezpečilo, že mi od Podwilka žiadne nebezpečenstvo nehrozí.
V jednom okamihu som sa dokonca pristihla, ako rozmýšľam nad tým, že tie jeho oči sú svojím spôsobom krásne, zaujímavé, pekne tvarované oči vzdelaného človeka. Je iný, keď nemá nasadené okuliare. Pôsobí ľudskejšie, priateľskejšie, a možno práve to bol dôvod, prečo sa maskoval neforemnými okuliarmi a nemoderným oblečením. Bol to jeho spôsob, ako sa udržať nažive v divokých vodách medzi krvilačnými žralokmi. Jeho zámer bol pôsobiť dôveryhodne, oddaný rodine, pre ktorú pracuje.
„Nevyzeráš dobre. Mám o teba strach, Hana,“ prehovoril hlasom, z ktorého bolo cítiť skutočné obavy.
Aj keď mi lichotilo, že sa nájde niekto, komu záleží na mojom zdraví, musela som urobiť všetko pre to, aby som vyvrátila jeho podozrenia.
„Nič mi nie je,“ usilovala som sa, aby to znelo presvedčivo, no zakolísal sa mi hlas.
„Si tehotná,“ šplechol mi do tváre.
Od prekvapenia mi vyskočilo obočie. Čo to povedal?
„Pozorujem ťa už niekoľko dní,“ mrkol na hodinky, akoby chcel spočítať všetky tie hodiny, počas ktorých som objektom jeho záujmu. Potom si ich strčil do vrecka. „Tvoje ranné nevoľnosti, si bledá…,“ začal vyrátavať na prstoch. „Schudla si, no brucho sa ti zaokrúhlilo.“
„Nevymýšľajte si,“ zahriakla som ho. Nemôžem byť matkou. Ak je niečo v mojom bruchu, môže to byť jedine nádor. Matkou sa žena nestane predsa iba tak. Musí mať styk s mužom… Preboha! Zahmlilo sa mi pred očami. Zradili ma nohy. Keby ma Andrzej nezachytil, sklátila by som sa na zem.

 

Detailné údaje

Váha 0.30 kg
Rozmery 13.5 × 2 × 20.5 cm
Počet strán

Rok vydania

Rozmer

Väzba

Variant

E-kniha(ePub, Mobi, PDF), Tlačená kniha

Autor

Eva Dedinská

Hodnotenia

Hodnotenia

Zatiaľ neexistuje hodnotenie.

Pridajte prvé hodnotenie “Hanino tajomstvo”

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.